Carl Gustav Jung definoval komplex ako psychologický obsah, ktorý si neuvedomujeme no je spojený s rovnakým pocitom, emóciou, ktoré sú postavené na spoločnom jadre alebo archetype. Ďalej by sme sa mohli baviť, čo je to archetyp, zamotávať sa do poučiek a náročných definícií. Myslím, že každý jeden z Vás, ktorý sa k tomuto článku dostane, vie svojím spôsobom charakterizovať tento problém a preto je momentálne nepodstatné rozoberať cudzie výrazy a charakteristiky.
S komplexmi sa nenarodíme ale počas života ich získavame a budujeme si ich. Zámerne som použila tieto dve slovesá, pretože je veľký rozdiel kde a z akého podnetu sa vytvoria . Mnohé z nich si vsugerujeme samy a pochádzajú z nášho interného presvedčenia a naopak veľké množstvo pochádza z externého prostredia, ktoré na nás svojím spôsobom značne vplývalo. Často krát daný moment ani nezaregistrujeme a už vôbec si neuvedomíme, že daná situácia nás mohla nejako poznačiť. Ako človek rozumný sa snažíme túto myšlienku vytesniť, zabudnúť na ňu a tak ju zasadíme niekam do podvedomia, kde ju často necháme zakoreniť a rozkvitnúť bez toho aby sme chceli. Životné situácie jej prinášajú živiny potrebné na prežitie a tak z ničoho nič nám v hlave a v našom podvedomí vyrastie problém. Problém, ktorý nás často privádza do rozpakov, prináša nám pocit úzkosti a niekedy vrcholí až depresiou. Je len na nás aby sme našli v sebe toľko sily a dokázali naše komplexy deaktivovať.
Nie som žiadny odborník na psychológiu ale podľa mňa prvým a najdôležitejším krokom je uvedomiť si ich a priznať. Nemôžme bojovať proti niečomu, čo nevieme definovať. Ak si dokážeme uvedomiť, ktoré situácie sú nám nepríjemné a privádzajú nám úzkosť, sme na pol ceste k cieľu. Keď už vieme proti čomu čelíme, ďalším krokom je uvedomiť si, čo chceme dosiahnuť. Chceme sa s daným problémom naučiť žiť alebo chceme zapracovať na sebe aby už nikdy viac neexistoval. Niekedy stačí aby sme sa vymanili z pod vplyvu negatívnych ľudí a niekedy je to dlhá cesta samého proti sebe. Je v podstate jedno aká cestá nás čaká, dôležité je, že sme sa na túto cestu vydali. Na cestu za lepším a spokojnejším životom.
Neviem, či momentálne mám jasný cieľ, čo chcem týmito článkami dokázať ale viem, že chcem s rozoberanou problematikou prepojiť svoju osobnosť. Podať Vám moje názory, pohľady na vec a skúsenosti. A verte mi, že môj život je a bol plný niekedy až moc primitívnych komplexov. Od malého dievčaťa som mala veľký problém nosiť copy, pretože som mala pocit, že mám strašne veľké uši. Dlhé roky ich skrývania, každý spoločenský účes ich musel prekrývať a podobne mi dlho znepríjemňovali život. Či sa mi niekedy ako decku niekto smial alebo to bol len zlý pocit z pohľadu v zrkadle? Neviem. Ale dnes viem, že s tým nič nespravím a naučila som sa s tým žiť. Premotivovaná profesorka telesnej, ktorá si myslela,že učí na športovom gympli, po každom nepodarenom podaní vo volejbale mala potrebu na teba nakričať, aký si neschopný. Áno,aj to vo mne zanechalo veľký blok a ďakujem mojím kamarátom, že ma k tomu plážovému volejbalu vždy donútia a vďaka tomu zistím, že to nie je až taká bieda. Desiatky ďalších, pri ktorých som si uvedomila ich zbytočnosť a určite stovky tých, ktoré som si ešte neuvedomila.
Tak ako som v prvom článku spomínala, žijeme vo svete plnej slobody a možností, preto si z nej nenechávajme uberať. Buďme samy sebou, pretože, to je to najlepšie čo svojmu okoliu môžeme ponúknuť. Nebojte sa povedať nie a bojovať s vecami, ktoré sa Vám nepáčia. Už len to, že o tom niekomu poviete či napíšete je pokrok. A každý krok sa počíta.